Môj spisovateľský príbeh

Začalo sa to už dávno-pradávno… ešte v minulom tisícročí! Vtedy som chodila do škôlky. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na svojich rovesníkov. Narodila som sa síce v Bratislave, ale do štyroch rokov som aj s rodinou žila v Helsinkách. Bolo to idylické detstvo v krásnom prostredí… cítila som sa ako v raji, doteraz si opatrujem matné spomienky na tie časy. Každopádne, všetci tam (okrem jedného nemluvňaťa) boli odo mňa starší. Keď som sa teda ocitla uprostred škôlkarskeho gangu, bola som taká vydesená, že som sa radšej skryla do kartónového domčeka. Odtiaľ ma však čoskoro vyštval môj spolužiak. V ruke zvieral umelohmotný banán a s veľmi vážnou tvárou mi povedal, že sa ním chce oholiť a potrebuje mať  pri tom súkromie. Neostávalo mi nič iné, ako opäť vojsť do toho blázinca. Učiteľka ma zavolala, aby som si išla spolu s ďalšími deckami kresliť. Kreslila som slniečka a abstraktné umenie, ktoré ďalší spolužiak nazýval aj „čarbanica-barbanica“. Nevedela som presne, čo to má znamenať, ale uvedomila som si, že maliarka zo mňa asi nebude.

V škôlke nám hrával gramofón. Ohromne sa mi to páčilo, dovtedy som niečo také naživo nikdy nevidela. Hrávala nám vážna hudba a operetné šlágre. Zvykla som sa zdržiavať v blízkosti gramofónu a rojčiť. Z „môjho“ miestečka som mávala dobrý výhľad na pani riaditeľku, ktorá pri hudbe písala na písacom stroji. Ten obraz mi utkvel v pamäti a mám ho v nej doteraz – elegantná pani s vážnym a múdrym pohľadom sústredene píše na písacom stroji a počúva gramofónové platne… no a potom mi to došlo – BUDEM SPISOVATEĽKA!!! Ani neviem, kde som počula to slovo, ale viem, že som mala štyri roky a nevedela som čítať, ani písať. To bol pre mňa však len nepodstatný detail – mala som plán! A ten sa ma držal ako myš… To viem náhodou celkom presne, pretože cca. o tri roky neskôr, v Dubline, ma na kamarátkinej narodeninovej oslave uhryzla myš do pravého ukazováka. V rámci zábavného programu nám ukazovali zbierku živých myší najrôznejších druhov. Mohli sme si ich aj pohladkať, tak som sa chopila šance a strčila som ruku do klietky s najmenšími myšičkami v presvedčení, že sú tam mláďatká. Nemýlila som sa. Problém bol však v tom, že okrem mláďat tam bola aj ich mama, ktorá si odvážne chránila potomstvo. Vytiahla som z klietky ruku a ona mi ostala visieť na prste. Mávala som rukou, ona ostala visieť a nožičky jej viali vo vzduchu. Bolo to celkom milé, ale dosť nepríjemné. Otec oslávenkyne úbohej myšičke musel stlačiť čeľusť, aby ma pustila. Inak by mi z prsta visela doteraz a ja by som nemohla písať.

Chodila som do írskej školy sv. Márie. Medzi Írmi sa aj z onakvejších detí stanú knihomoli. Predstavte si, že máte sedem rokov a všetci okolo Vás sú cudzinci… teda skôr – predstavte si, že ste jediný cudzinec široko-ďaleko! Jedna polovica decák sa k Vám správa dobre, ibaže rozprávajú cudzím jazykom, navyše tak rýchlo, že nerozumiete ani tomu, čo ste sa už naučili… no a druhá polovica decák má zaujímavé hobby – neustále Vám pripomínať, že ste cudzinec a že nie ste Ír a že naozaj nie ste Ír, teda že ani trochu nie ste Ír, a je to Vaša smola, pretože Slovensko vlastne ani neexistuje, pretože Íri o ňom nepočuli, a takže vlastne ani Vy neexistujete…Čo k tomu dodať? Vrhla som sa na knihy, vymýšľanie príbehov a tešila som sa domov. Ale nemyslite si, Írsko mám rada, zvlášť teraz, keď sa tam objavujú fešní herci, ktorí pekne spievajú a hrajú na gitare… Keď som tam žila, museli sa predo mnou ukrývať, moji spolužiaci spievali neuveriteľne falošne, o čom som sa mohla presviedčať každý deň.

Keď som sa vrátila domov do Bratislavy, moja trieda bola úplne iná. Rozprávanie strašidelných príbehov pod šmýkačkou, ktoré sme so spolužiačkami praktizovali v prvej triede bolo už pasé, takže som si strašidelné príbehy vymýšľala sama pre seba… či vlastne… ani to nebolo veľmi potrebné, moja trieda bola strašidelná až-až! Nevadí, mala som knihy a vlastnú fantáziu, ktorá mi v hlave začala konštantne bujnieť. Ako roky pribúdali, nadobudla som dve veľké vášne – literatúru a históriu. Čoskoro k nim pribudla psychológia, divadlo a film. Chcela som byť spisovateľkou a psychologičkou, ale rodičia ma od toho odhovorili, vraj by som čoskoro potrebovala psychológa sama… Tak som sa rozhodla, že budem spisovateľka a režisérka historických veľkofilmov. Vtedy so mnou už plieskala puberta a tieto nezdravé ambície boli jej dôsledkom. Zaumienila som si, že je to možné, nuž som neváhala a začala som pre to niečo robiť.

Ako šestnásťročná som sa s rodičmi presťahovala do Bangkoku. Staršia sestra zostala v Bratislave – už študovala na vysokej škole. Vo mne sa už prebúdzali dobrodružné pudy, spomenula som si na príbehy od Jacka Londona a tešila som sa na orientálne zážitky. Čoskoro som však zistila, že môj život sa točí len okolo školy, v ktorej sú takmer všetci ľudia nad 19 rokov bieli. Samozrejme ak nerátame upratovačky, kuchárky, strážnikov a učiteľov orientálnych jazykov. Moji spolužiaci pochádzali zo všetkých kútov sveta (okrem tých, kde sa hovorí slovanskými jazykmi), takže mojím najväčším zážitkom bolo, ak sa niektorý z nich rozhovoril o svojom živote, pôvode, svetonázore, rodinnej histórií a tak podobne.

Mala som možnosti, a tak som sa vrhla na divadlo s nádejou, že mi nadobudnuté skúsenosti pomôžu splniť si obidva sny: režisérske, aj spisovateľské. V druhom prípade som mala pravdu. Čoskoro mi divadelníctvo zabralo toľko času (ak nie aj viac) ako zvyšok školy. Bola som taká vyčerpaná a zdeprimovaná, že som potrebovala psychohygienu, a tou bolo písanie mojej prvej knihy, ktorej som sa venovala vždy, keď som mala v rozvrhu okno. Okrem toho som sa učila slovenčinu a dejepis, keďže som bola oficiálne študentkou aj na mojej starej slovenskej škole.

Približne po roku som si sama pred sebou priznala, že režírovať filmy je síce super, ale cesta tam je ďaleká a pre jej prechod je nevyhnutná spolupráca s ľuďmi, ktorí sú ešte zvláštnejší ako ja. Potrebovala som nový plán. Ako áno, ako nie, uvedomila som si, že moja literárna postava, stredoškoláčka, sa chystá študovať históriu. Zakrátko mi doplo, že keď ukončím strednú školu, s históriou sa budem musieť rozlúčiť pravdepodobne navždy. V žalúdku sa mi zrazu objavil balvan a aj očičká mi zvlhli. Plán bol teda jasný – budem historička a spisovateľka! Medzitým som skončila svoj rukopis, prečítala som si ho po sebe a celkom sa mi páčil. Poslala som ho do vydavateľstva. Chcela som vedieť, či mám podľa ľudí, ktorí sa v tom vyznajú, nádej stať sa spisovateľkou. Vytrvalé detské sny, to je jedna vec, ale realita môže nemilo prekvapiť. Odpísali mi po mesiaci s tým, že by môj rukopis chceli vydať. Považovala som to za jednu z mála dobrých správ v poslednom čase. Bola som nadšená asi tak, ako každá sedemnásťročná žaba, ktorej sa splnil takmer celoživotný sen.

Rok pred maturitou ma zasvrbeli podrážky na topánkach, takže som „zdrhla“ z Thajska, t. j. vrátila som sa bez rodičov. Maturitný ročník som prežila so sestrou a so psom, ktorého sme si zobrali z útulku. Moja kniha vyšla, ale nie celkom podľa mojich predstáv. Kombinácia textu pubertiačky a redakcie bez konzultácií nie je najlepšia. Musím sa priznať, že som doteraz nebola schopná prečítať si moju prvú knihu vo finálnej verzii, teda v tej, v ktorej sa objavila na pultoch kníhkupectiev. Nemala som na to nervy. Ako často predtým, zistila som, že nič nie je také fajn, ako sa na prvý pohľad zdá.

Spolužitie so sestrou, ktorá netrpí na knihomoľský bacil, ma inšpirovalo. Vrátila som sa do mojich „starých dobrých“ čias, keď som čítala staršie kúsky slovenských aj zahraničných autorov v podobe noviel. Tento literárny útvar sa mi vždy veľmi pozdával. Je dlhší a komplikovanejší, ako poviedka. Novela býva poriadne nabitá nečakanými, alebo aspoň dramatickými zápletkami a príbeh by mal byť pútavý. Inými slovami – nadobudla som dojem, že je to ideálny žáner pre zaneprázdnených, večne unavených ľudí, ktorým sa nechce veľa čítať. V hlave mi zablikala žiarovka a akoby sám od seba sa mi v hlave vytvoril koncept zbierky noviel s názvom Dojmy naše každodenné. Mala som pocit, že ma inšpiruje úplne všetko – ľudia na ulici, divadelný „absťák“, ktorý ma moril, operné árie, knihy, filmy, predstavenia, na ktorých som bola, ľudia, s ktorými som prichádzala do styku, jednoducho všetko. Začala som študovať históriu. Čoskoro som zistila, že je to na jednej strane zaujímavé, ale na strane druhej to nie je až tak jednoduché, nakoľko moji spolužiaci leteli zo školy ako lastovičky na juh. Ako to už býva, keď má človek najviac povinností, múza ho kope najsilnejšie. Napísala som sedem noviel – na každý deň v týždni jednu. Nechala som ju „vychladnúť“, potom som ju prerobila, zase som ju nechala „vychaldnúť“, zase som ju prerobila, dala som ju prečítať niekoľkým dobrovoľníkom a nakoniec som ju poslala do rôznych vydavateľstiev. Väčšinou mi neodpísali. Nakoniec sa jedno ozvalo s tým, že novely nevydávajú. To, čo som napísala sú vraj len „také“ príbehy zo života, môj štýl písania sa im však páčil a odporučili mi dva romány, ako vzor toho, „čo vydávajú“. Pozrela som si, o čo ide. Zistila som, že je v nich dosť veľa násilia, sexu, násilného sexu a vulgarizmov… presne „môj“ štýl.

Ďalšie vydavateľstvo označilo môj rukopis ako „perspektívny“, ale navrhovaná zmluva sa mi rovnako „perspektívna“ veru nezdala. Už som sa začala zmierovať s tým, že môj spisovateľský sen ostane len snom, ale potom som si uvedomila, že to asi nezvládnem. Preto som sa rozhodla zariskovať a všetko zobrať do svojich rúk. Som rada, že existujú ľudia a inštitúcie, ktoré dávajú šancu ľuďom, ako som ja.

To, ako bude môj spisovateľský príbeh pokračovať, závisí najmä od mojich čitateľov. Mám v hlave množstvo plánov na nové romány a pomaly sa vo mne „rozpúšťa“ autorský blok. Verím a dúfam, že môj detský sen sa ma drží toľké roky z „nejakého“ dôvodu. Ďakujem, že ste si prečítali môj spisovateľský príbeh. Dúfam, že bude mať pokračovanie.