Maximilián Robespierre je jedným z najvýznamnejších aktérov Veľkej francúzskej revolúcie, vďaka čomu sa nezmazateľne zapísal do dejín. Ako sa však hovorí, dejiny píšu víťazi, a inak to nebolo ani v prípade tohto mladého advokáta, jakobína, poslanca, no tiež syna, brata a človeka…
Už za života mal mnoho odporcov i priaznivcov, no vzhľadom na okolnosti, za ktorých zomrel, sa o ňom v historickej pamäti a v dielach väčšiny autorov zachoval veľmi negatívny obraz. Aj dnes sa nám meno „Robespierre“ spája najčastejšie s jakobínskym terorom. Čo sa však skrývalo pod hrubou kožou tohto hrdého Francúza? Čo predchádzalo jeho túžbe po moci, strachu, nedôvere voči druhým, no zároveň potrebe byť rešpektovaný a obdivovaný? Poďme sa pozrieť na životný príbeh, súkromie, názory a myšlienky, ktoré Robespierra formovali a boli súčasťou jeho osobnosti, a ktoré zároveň v konečnom dôsledku ovplyvňovali aj jeho politické rozhodnutia… 
Maximilián Robespierre, celým menom Maximilián František Mária Izidor Robespierre, sa narodil a bol pokrstený dňa 6. mája 1758 v severofrancúzskom meste Arras. Bol prvorodeným dieťaťom v rodine právnika Františka Robespierra a Jakuby rod. Carraut, dcéry pivovarníka. Manželia Robespierrovci v čase Maximiliánovho počatia neboli zosobášení, a tak sa ich rodinný život už od začiatku vyvíjal s rôznymi komplikáciami. Ich sobáš v januári 1758 bol do veľkej miery podmienený Jakubiným tehotenstvom, ktorá Maximiliána nosila pod srdcom už piaty mesiac. Františkovi rodičia sa z tohto dôvodu odmietli zúčastniť sobášneho aktu, keďže v silno katolíckom prostredí malého mestečka bolo mimomanželské tehotenstvo považované za niečo nemysliteľné a zahanbujúce. Tento fakt len podčiarkol Františkovu pozíciu čiernej ovce významnej súdnickej rodiny.
Postupom času sa rodina rozrastala a po Maximiliánovi prišli na svet aj Šarlota (*1760), Henrieta (*1761) a Augustín (*1763). Keď mal Maximilián šesť rokov, jeho matka čakala piate dieťa. Narodilo sa však mŕtve a pár dní po pôrode sa jej zdravotný stav skomplikoval natoľko, že tiež zomrela. Maximilián so súrodencami zostali polovičnými sirotami, pričom ich otec nezvládol situáciu. Dcéry dal do starostlivosti svojich dvoch sestier, Márie a Aimable, a synov do opatery manželkiných sestier a rodičov Carrautovcov. Vydal sa na cesty naprieč Európou a len príležitostne sa vracal do Arrasu, pričom onedlho zomrel aj on, a to v roku 1777 v Mníchove. Maximilián, ako najstarší, pociťoval za svojich mladších súrodencov zodpovednosť a rád s nimi trávil čas, aj keď to bolo v prípade jeho sestier možné len počas nedieľ. Súrodencov Robespierrovcov napriek tomu smrť ich rodičov veľmi zomkla a blízky vzťah mali doslova do konca života.
Je otázne, do akej miery práve takéto detstvo vytvorilo podmienky pre vývoj Robespierrovej povahy a krutostiam o niekoľko rokov neskôr. O tom, či sa kvôli detstvu, v ktorom nemal dostatok rodičovskej lásky, z neho stalo predčasne vyspelé a pracovité dieťa, môžeme dnes už len polemizovať. Každopádne aj Robespierrova sestra Šarlota vo svojich spomienkach píše, že smrť matky Maximiliána hlboko zasiahla a bola preňho veľmi znepokojujúca. Z hlučného a veselého urobila vážneho a poslušného chlapca, ktorý mal väčšiu záľubu v čítaní a budovaní modelov kaplniek, než v chlapčenských hrách.
Keď mal Maximilián šesť rokov, okrem smrti matky ho postihla ešte ďalšia životná skúška, ktorá tiež poznačila jeho život, aj keď nie tak tragicky. V roku 1764 dostal kiahne, po ktorých mu zostala zjazvená tvár.
Maximilián sa naučil čítať a písať do svojich ôsmich rokov, a tak od roku 1765 začal navštevovať Kolégium oratoriánov v Arrase. Bola to cirkevná škola, takže učiteľmi boli kňazi a riaditeľom biskup, ktorý školu riadil od roku 1762, potom, čo boli jezuiti vyhnaní z Francúzska. V roku 1769 pokračoval v štúdiu na prestížnom Kolégiu Ľudovíta Veľkého v Paríži, na ktorom mu starý otec vybavil štipendium, a ktorá pripravovala študentov na právnickú fakultu na Sorbonne. Maximilián už odmalička preukazoval nesmierne nadanie, pracovitosť a túžbu po vzdelaní, pričom vynikal hlavne vo filozofii a práve. Zároveň, keď v roku 1775, krátko po svojej korunovácii, navštívil školu kráľ Ľudovít XVI., práve Robespierra vybrali, aby ho v mene študentov privítal a vzdal mu hold. Nikto vtedy nemohol tušiť, že ich cesty sa o niekoľko rokov opäť pretnú, no už za úplne iných okolností.
Robespierre pokračoval v štúdiu práva na parížskej univerzite Sorbonne, ktoré ukončil v roku 1780. V Paríži zotrval ešte rok na praxi, vďaka čomu získal licenciát práv. Maximilián počas štúdií venoval svoj voľný čas väčšinou čítaniu. Osvojil si tak ideály rímskej republiky, no najmä myšlienky filozofa Jeana-Jacquesa Rousseaua. Neskoršie Robespierrove prejavy dokazujú, že dokonale poznal antických autorov, ako aj grécke a rímske dejiny. Chovanci školy Ľudovíta Veľkého, ako aj Sorbonny, boli zároveň najhorlivejšími čitateľmi a obdivovateľmi zakázaných kníh osvietenských autorov.
Po licenciáte si v Arrase otvoril advokátsku prax a rýchlo si vybudoval dobré meno. Dotiahol to až na post trestného sudcu, no v tejto funkcii sa necítil dobre, a tak sa po čase úradu vzdal a vrátil sa k advokácii. Zastupoval najchudobnejších, zväčša zadarmo, a zvesti o jeho skromnosti a zmysle pre spravodlivosť sa šírili ďaleko za hranicami mesta. Možno by takto pokračoval aj naďalej, keby nedošlo k zasadnutiu generálnych stavov, na ktorom bol poslancom za tretí stav.
Revolúcia vyniesla mladého Robespierra k moci. Na zasadnutiach stavov bol od začiatku veľmi aktívny a často sa zapájal do debát. Keď 14. júla 1789 vypukla revolúcia, bol od prvého momentu v centre jej diania. Podieľal sa na formulovaní Deklarácie práv človeka a občana, neskôr aj na príprave ústavy, predkladal a presadzoval prijímanie nových zákonov. Patril k hlavným predstaviteľom tzv. jakobínov, politického klubu, ktorý združoval sympatizantov republiky a Rousseauovej filozofie.
Vypočúvanie Ľudovíta XVI. pred Národným konventom
Robespierre istú dobu prehodnocoval a uvažoval nad politickým zriadením Francúzska. Napokon však, potom, čo sa v júni 1791 Ľudovít XVI. s rodinou pokúsil o útek z Francúzska, čo Francúzi vnímali ako zradu, aj Robespierre prestal kráľovi dôverovať. O rok neskôr, keď sa Francúzsko ocitlo vo vojne s Rakúskom a Pruskom, ktorých armádny zbor sa blížil k Parížu, začali udalosti naberať spád. Kráľa uväznili a konali sa voľby do Národného konventu, nového zákonodarného zboru, ktorý hneď na svojom prvom zasadnutí zosadil panovníka a vyhlásil republiku. O necelé tri mesiace sa Ľudovít XVI., obžalovaný z vlastizrady, ocitol aj pred súdom. Debaty o tom, či ho popraviť, alebo nie, boli zdĺhavé. No Robespierre bol za bezodkladnú popravu, čo vystihujú aj jeho slová v Národnom konvente 3. decembra 1792 počas súdneho procesu s „občanom Kapetom“: „Ale kráľ zosadený z trónu v revolúcii nie je ničím iným než zakotvený v zákonoch, kráľ, ktorého samotné meno priťahuje pohromu vojny na nepokojný národ, ani väzenie, ani vyhnanstvo nemôžu prispieť…k verejnému blahu… S ľútosťou vyjadrujem smrteľnú pravdu… Ale Ľudovít musí zomrieť, aby mohla krajina žiť.“
Filozofické presvedčenia Maximiliána Robespierra do veľkej miery ovplyvnilo štúdium filozofie Jean-Jacques Rousseaua (1712 – 1778). Maximiliána sa o jeho filozofiu začal zaujímať už počas strednej školy a jej značný vplyv, ktorý sa odrazil najmä v Robespierrových politických krokoch, badať počas celého jeho života. Keď mal Robespierre 20 rokov, vybral sa dokonca do Ermenonvillu, kde v ústraní dožíval Rousseau svoje posledné dni. Pre Robespierra toto stretnutie veľa znamenalo a často sa k nemu vracal.
Je potrebné si uvedomiť, že Rousseauovým svetonázorom, ktorý vytvoril akési podhubie pre Francúzsku revolúciu, bola nasiaknutá celá francúzska spoločnosť Robespierrovho detstva a dozrievania. Priamo k jeho dielam sa však nedostal každý, ale len vzdelanci. K takýmto vzdelancom môžeme zaradiť aj Robespierra, ktorý vďaka spomínanému kráľovskému štipendiu mohol chodiť na najlepšiu parížsku školu. Časom sa štúdiom prepracoval od Rousseauových románov až k politicky náročnejšej knihe O spoločenskej zmluve alebo O princípoch politického práva (1762), ktorá hlása sociálnu utópiu. Cieľom knihy bolo spojiť politický a právny poriadok so sebaurčením všetkých. Hovorí, že ľud je suverénom v každej krajine, jeho práva sú neodnímateľné a jeho suverenita je výsledkom spoločnej vôle. Kniha sa tak nesie v reformnom duchu v prospech tretieho stavu a je zároveň východiskom demokratickej ústavnosti.
Robespierre, ktorý bol pôvodne nanajvýš lojálny voči kráľovi i hierarchii katolíckej cirkvi si začal postupne uvedomovať, že spoločnosť by mohla vyzerať aj inak. A tak, keď prišla príležitosť v podobe zasadania generálnych stavov, Robespierre naplno rozvinul svoje schopnosti a túžbu zaviesť Rousseauové myšlienky (ktoré v ňom dozrievali už dlhšie) do praxe. Tieto princípy sa snažil aplikovať hlavne od leta 1793, kedy sa stal jedným z najvýznamnejších mužov Francúzska. V dobe svojej najväčšej moci rozvíjal Rousseauovu ideu republikánskej morálky. Z jeho diela prevzal nielen tézu o hospodárskom základe demokracie, ale aj o jeho náboženskom posvätení. Myšlienke vlasti a republiky chcel dať duchovný rozmer, preto tiež presadzoval kult Najvyššej bytosti (Le culte de l’Être suprême).
Sviatok “najvyššej bytosti”, 1794
Otázka náboženstva bola jednou z dôležitých otázok v rámci Rousseauovej filozofie, ktorú sa Robespierre snažil dôsledne rozvíjať. Spomínaný kult Najvyššej bytosti predstavoval ako nové štátne náboženstvo, ktoré by malo nahradiť katolicizmus. Zároveň navrhol novú organizáciu dekádnych sviatkov, ktoré sa mali stať nástrojom propagandy politiky Výboru pre verejné blaho. Tieto tzv. dekádne dni mali nahradiť nedele a štátnymi sviatkami sa mali stať výročia významných udalostí revolúcie. Na Robespierrov návrh Konvent odhlasoval, že „francúzsky národ uznáva Najvyššiu bytosť a nesmrteľnosť duše“, čo sa dostalo aj do textu ústavy. Nový kult predstavoval pokus o ustanovenie nového štátneho náboženstva zahaleného do rousseauovského deizmu, no zároveň aj o vytvorenie nového nástroja politickej a ideologickej propagandy.
Maximilián Robespierre sa ďalej zamýšľal nad fenoménom revolúcie, ktorá je podľa neho revolúciou vtedy, keď dosiahne svoje politické ciele. Nemôže preto zastať na polceste, pričom ani on sám nevedel povedať, kedy skončí. Spoločnosť totiž v Robespierrovom vedomí mala zažiť prerod. Nutnosťou dna bolo zničiť akúkoľvek spätosť so starým režimom a aktívne vybudovať nové republikánske zriadenie prospešné pre všetkých. Robespierre hlásal, obhajoval a hovoril o legitimite revolúcie, ktorá bola podľa neho správna, pretože zákonodarná moc patrí ľudu. Využíval pritom opäť filozofiu Rousseaua, ktorý tvrdil, že len čo sa viacerí ľudia zhromaždia a začnú sa pokladať za jedno, majú iba jedinú vôľu, ktorá sa zameriava na spoločenské zachovanie a všeobecné blaho. Vôľa masy stojí nad zákonom a môže meniť stanovený́ poriadok. Ak sa teda zhodne ľud, že nadišiel čas konať, môže tak učiniť, pretože jeho vôľa sa stane zákonom, ktorý ruší existujúci právny predpis. Masa sa tak stáva neoddeliteľným prvkom politického života.
Každopádne, keď Jean-Baptiste Louvet v októbri 1792 napadol Robespierra a obvinil ho zo ctižiadosti, z túžby po diktatúre a z používania nelegálnych politických prostriedkov, Robespierre vo svojej odpovedi vystihol jadro revolučnej logiky: „Áno, všetky tieto veci boli nelegálne, rovnako nelegálne ako revolúcia sama, ako pád trónu a pád Bastily, rovnako ako sama sloboda. Nejde žiadať revolúciu bez revolúcie.“
Jedným z dôležitých zákonov počas jakobínskeho teroru bol zákon o podozrivých zo 17. septembra 1793. Podľa neho mali byť všetky osoby podozrivé z rozvratu republiky dané do väzby s cieľom očistenia republiky od jej nepriateľov, pričom povinnosťou občana bolo nahlásiť tých, ktorí potencionálne ohrozujú slobodu. V praxi je však tento zákon prostriedkom strachu a vyrovnávania si účtov. V Rousseauovej filozofii pritom morálny človek necíti strach pred súdom a ani sa nebojí nespravodlivého rozsudku. Vie totiž, že spoločenská zmluva ako aj všeobecná vôľa stojí na jeho strane. Lenže robespierrovské obdobie ani zďaleka nepripomínalo idylický svet Rousseauových predstáv. Občania vnímali atmosféru ohrozenia, neistoty a strachu, ktoré viedli k pasivite a poddajnosti. Robespierre si bol teroru páchanom v celom Francúzsku vedomý, no bol zároveň presvedčený o svojej morálnej pravde a konaniu v prospech Francúzov. Teror nevnímal ako zlo, ale ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie celospoločenskej transformácie, ako jeho životnú úlohu a svätú povinnosť voči národu a svetu.
Hlavy aristokratov na pikách
Snaha uchopiť Robespierrov charakter prináša mnohé úskalia. Hneď od začiatku však musíme vychádzať z tézy, že Robespierre bol človek z mäsa a kostí so strachmi, traumami, bolesťami, no i túžbami a snami. Mal okolo seba ľudí, ktorých miloval i nenávidel, a rovnako to bolo aj naopak. Jeho povaha sa formovala vplyvom životných okolností, a preto jeho osobnosť nemôžeme vytrhnúť z kontextu každodennosti a reality. Nemôžeme na neho nazerať čiernobielou optikou, práve naopak – Robespierre bol muž mnohých tvárí.
Robespierra už jeho súčasníci prezývali rôznymi menami – pre jedných bol Tyranom a súčasným Catilinom, pre iných Nepodplatiteľným, elegánom a milujúcim bratom. Väčšina prezývok však mala negatívnu konotáciu, a tie sú známe aj dodnes, keďže hneď po jeho poprave v júli 1794 sa z propagandistických dôvodov začal pestovať predovšetkým negatívny obraz. Ako sa obraz o Robespierrovi vyvíjal v jeho dobe a ako sa začal meniť po jeho smrti? To je otázka, na ktorú Vám snáď odpoviem v nasledujúcich riadkoch.
Azda najznámejšia Robespierrova prezývka už počas jeho života bola „Nepodplatiteľný“. Súvisela s jeho dobre vyvinutým zmyslom pre osobnú disciplínu, morálku a schopnosťou nezneužívať svoje postavenie na obohatenie, čo robilo mnoho revolučných vodcov. Jeho odporcovia však hovorili, že mu chýba čaro osobnosti, spontánnosť a bezprostrednosť, ktorými disponuje väčšina politických osobností. Na tribúne sa síce objavoval často, no jeho prejavy boli vraj chladné, nevýrazné, zdĺhavé a pedantne pripravené. Na živosti a atraktivite im nepridalo ani to, že ich Robespierre zásadne čítal z papierov monotónnym hlasom. Poslanec Garat o ňom napísal, že si pri príprave textov svojich prejavov „dlho hľadal elegantný štýl a výrazy“. Avšak podľa iných boli jeho prejavy plamenné a vynikajúce. Opäť je zrejmé, že záleží od vzťahu pisateľa k aktérovi deja.
Robespierre si dal v dospelosti veľmi záležať aj na svojom výzore, čo oceňovali aj jeho súčasníci. Ako chudobný študent chodil oblečený veľmi biedne, vážiac si každý peniaz. Ako advokát, ktorý sa vrátil do Arrasu a zdedil po starom otcovi časť majetku sa však začal dobre, ba až nápadne obliekať. V tomto čase tiež veľmi rád písal poéziu o kráse prírody a vôni ruží. Svoj štýl elegána si pestoval aj po príchode do Paríža ako poslanec. Starostlivosť o zovňajšok bola otázkou sociálnej povinnosti starého režimu, ktorá aj naďalej zotrvávala v prehnanej pozornosti. Bývalo problematické nájsť financie na zabezpečenie dobrého šatníka a zároveň ho stále dopĺňať o najmodernejšie kúsky. Robespierre preferoval triezve farby súčasnej módy jeho sociálnej úrovne. Kabáty si preto zväčša vyberal vo farbe svetlohnedej a olivovozelenej. V roku 1793 sa odhodlal aj na nosenie jasnejších farieb, akou bola svetlomodrá. Jeho výzor okrem kabáta dopĺňali aj hodvábne pančuchy, topánky, či čipkované manžety a viazanky. Dôležitou súčasťou jeho výzoru bola aj dokonale oholená tvár. Nikdy nebol zarastený, až v deň jeho popravy. Mal hnedé vlasy starostlivo začesané dozadu, na ktoré si dával bielu parochňu.
Prezývky „Tyran“ a „súčasný Catilina“ sa rozšírili po thermidorskom prevrate, ako súčasť Robespierrovho obrazu, ktorý chceli vytvoriť a o ňom zanechať thermidoriáni. Prevratom sa skončilo obdobie jakobínskeho teroru, prostredníctvom ktorého si Maximilián prezývku tyran vyslúžil. Počas vlády jakobínov sa Robespierre zameral na politických oponentov. Čistky, v rámci ktorých sa jakobíni zbavovali nielen svojich skutočných, ale aj domnelých odporcov, prebiehali po celej krajine. Vznikol tribunál, ktorý mal súdiť všetkých nepriateľov revolúcie, a proti verdiktu ktorého sa nedalo odvolať. Na Robespierrov podnet Konvent prijal aj zákon, podľa ktorého nemali obžalovaní nárok na obhajobu, nebolo nutné vypočúvať svedkov a jediným možným trestom bola smrť. O tom, kto sa pred tribunál postaví a skončí tým pádom na popravisku, rozhodoval Výbor pre verejné blaho, od apríla 1793 hlavný orgán výkonnej moci vo Francúzsku, v ktorom mal Robespierre hlavné slovo.
Karikatúra: po popravení všetkých Francúzov Robespierre ide popraviť kata
Počas Robespierrovho života sa zo strachu z gilotíny každý bál povedať na neho niečo zlé. Po jeho smrti sa však objavovalo čím ďalej tým viac jeho odporcov, a to nielen z radov thermidoriánov, ktorí túto vlnu spustili. Jedným z Maximiliánových oponentov bol aj Liévin-Bonaventure Proyart – spisovateľ, katolícky kňaz, monarchista a kontrarevolucionár, ktorý svoje názory spísal v diele vydanom v roku 1795 pod názvom Život a zločiny Robespierra prezývaného Tyran, od jeho narodenia až po jeho smrť. Hneď v úvode knihy píše: „Konečne zomrel: sám sa utopil v záplavách krvi, ktorú prelial, ten, ktorého Netvory, menšie Netvory, než bol on sám, prezývali Tyran. Už nie je ten, kto včera rozsieval smútok a vylieval strach po celom povrchu Francúzskej ríše. Tento Muž-tiger, ktorý zadusil bezbrannú Hodnotu, a dal heslo svojim vojakom: bieda a smrť.“
Robespierra začali ako súčasného Catilinu thermidoriáni prezývať kvôli jeho zradnej povahe, ktorá likvidovala svojich odporcov alebo potencionálnych oponentov bez mihnutia oka. V konečnom dôsledku, Maximiliána a jeho spoločníkov stihol podobný osud ako Catilinu a jeho druhov. Vystúpenie thermidoriánov v Konvente by sme tiež mohli prirovnať k Cicerónovmu prejavu v rímskom senáte, kedy povedal známy výrok: „Quo usque tandem abutere, Catilina, patientia nostra?“, teda „Dokedy budeš, Catilina, zneužívať našu trpezlivosť?“ Onedlho na to boli Catilinovi sprisahanci zatknutí a popravení, podobne tak Robespierre.
Robespierre sa 8. thermidora (nový francúzsky revolučný kalendár) objavil na tribúne Konventu so svojím posledným prejavom, v ktorom sa začal vyhrážať tiež tým, „ktorých ruky sú zašpinené krvou nevinných a plné bohatstva“. Reč vzbudila ohlas, a aj keď Robespierre odmietol poslancov menovať, tí, ktorých sa to týkalo, o sebe vedeli. Dostali strach, začali sa mobilizovať a pripravili rýchly protiúder. Na druhý deň, 9. thermidora, vystúpil na tribúnu Konventu Saint-Just a výnimočne sa chcel pokúsiť o zmierlivý prejav. Po niekoľkých vetách mu však už opozícia nedala šancu. Bála sa, že prišiel požiadať o hlavy včera tak jasne označené Robespierrom. Robespierre sa márne snažil žiadať o slovo. Nebolo mu udelené a výkriky „Preč s tyranom“ ho umlčali. Potom padol návrh na zatknutie Robespierra, ktorý bol odhlasovaný. Potom boli zatknutí i jeho najbližší a všetci boli postavení mimo zákon a uväznení. Robespierrovci sa ešte pokúsili o útek za pomoci povstaleckej komúny, no poslanci nemeškali a zmobilizovali vojsko, ktorému sa okolo druhej hodiny ráno podarilo preniknúť na parížsku radnicu, v ktorej sa robespierrovci zabarikádovali. Maximiliána pritom počas kladenia odporu postrelili do brady.
Robespierrovci boli opäť zatknutí a ráno odvezení do Conciergerie. Počas celej cesty sa ich nikto nepokúsil vyslobodiť, aj keď by to nebolo náročné. Parížania boli unavení terorom a upadli do letargie. Keďže boli robespierrovci postavení mimo zákon, nemuseli byť súdení a stačila len ich identifikácia, aby si mohli vypočuť rozsudok smrti. Ešte v ten istý deň večer priviedli Robespierra, jeho brata Augustina a ďalších verných na popravisko na Námestí Revolúcie (dnešné Námestie Svornosti). Keď mu kat strhol zo zranenej brady obväz, aby neprekážal pri exekúcii, kričal od bolesti. Umlčalo ho až ostrie gilotíny. Popravených dali do spoločného hrobu na návrší Monceau. Thermidorský prevrat ukončil obdobie jakobínskej diktatúry.
K určitej rehabilitácii Robespierrovho odkazu došlo až o niekoľko rokov neskôr vďaka memoárom jeho sestry Šarloty Robespierrovej, ktorá ho vykresľovala ako citlivého a starostlivého človeka plne oddaného revolučným myšlienkam. Jej memoáre boli vydané rok po jej smrti, v roku 1835, a sú zaujímavým svedectvom, ktoré je však potrebné čítať veľmi ostražito, podobne ako diela Maximiliánových odporcov. Jej spomienky sú plné úcty a lásky, ktorú prechovávala voči svojmu bratovi aj roky po jeho smrti.
Maximilián Robespierre je ukážkovým príkladom toho, ako sa z nenápadného človeka z malého mesta môže stať vedúca osobnosť revolučného hnutia. Osobnosť, ktorá počas života prešla výraznou zmenou a vývojom, čo tiež prispelo k tomu, že sa stal vnímaný ako muž mnohých tvárí.
Maximilián už od detstva zažil množstvo zranení, ktoré poznačili aj jeho život ako dospelého muža. V útlom veku mu zomrela matka, neskôr aj otec, rodina ho poslala na stredoškolské štúdia do Paríža, veľkomesta, v ktorom nikoho nepoznal. Robespierre sa uzavrel do svojho sveta a najlepšími priateľmi sa mu stali počas celého stredoškolského aj univerzitného štúdia knihy. Pre mladého Robespierra veľa znamenali tiež jeho súrodenci, ktorí mu boli oporou aj v čase odlúčenia a zostali ňou až do konca jeho života. Boli pre neho jedným z mála zdrojom lásky, ktorej sa mu v živote dostávalo.
Jeho osobnosť môžeme rozdeliť na dve základné vývojové etapy, a to obdobie pred a po zvolaní generálnych stavov a vypuknutí revolúcie. Pred revolúciou žil na danú dobu v rámci svojej sociálnej vrstvy obyčajný život. Získal príkladnú katolícku výchovu, úctu k monarchii, mal primerané postavenie, pokračoval v rodinnej právnickej tradícii a okrem toho písal aj básne. Starý režim ho doslova sformoval, no aj napriek tomu revolúcia prehovorila jeho prostredníctvom. Pred rokom 1789 stelesňoval vieru svojej doby a svojho sveta, morálku, lásku k ľudstvu a úctu k Bohu, no akonáhle sa objavila revolučná ideológia, celého sa ho zmocnila.
Robespierre bol racionálny typ človeka, ktorý zároveň veril v ideály. Tým tiež obetoval a podriadil svoj život, a preto sa ani nikdy neoženil. Svoj produktívny vek zasvätil „verejnému blahu“ francúzskej spoločnosti. Robespierre do konca života ostal úprimným obdivovateľom Rousseauových myšlienok a pokladal ho za ozajstného učiteľa revolúcie, napriek tomu, že Rousseau nikdy nevyzýval k teroru, na ktorý sa napokon Robespierrova vláda zvrhla.
Thermidoriáni Robesspierovu smrť využili, aby na jeho plecia zvalili aj svoje viny a prešľapy, ktoré napáchali. Kládli mu za vinu všetko a všetkých, ktorých popravil revolučný tribunál. Po páde jakobínskej diktatúry sa všetci zhodli na niekoľkých negatívnych prívlastkoch a takýmto spôsobom sa neskôr odrazila spomienka naňho v historickej pamäti aj v historiografii. Jeho osobnosť bola z propagandistických dôvodov zdiskreditovaná. Akonáhle zomrel, jeho bývalí priatelia, ktorí sa vo vtedajšom dianí vyznali, mu prisúdili hlavnú rolu v sprisahaní proti republike. Životy mnohých a zločiny, ktoré Robespierre napáchal, sa však nedajú poprieť. Po jeho smrti sa však začali inštrumentalizovať. Každopádne, Robespierre mal, okrem zjavných pozitívnych čŕt, ktorými boli vytrvalosť, odvaha, pracovitosť a zásadovosť, aj svoje krehké ja, ktoré starostlivo strážil pred svetom.
Za tento perfektný článok môžeme poďakovať mojej spolužiačke-kolegynke a študentke magisterského štúdia histórie na Fif UK. Je ňou Jana M. Májeková.
Život ako príbeh 
Pridaj komentár