Po dvoch svetoznámych umelcoch z Britských ostrovov sa konečne pozrieme na zúbky, teda skôr na príbeh, rodáka zo Slovenska. Ide o umelca svetového formátu a všeobecného nadania. Bol to herec, spevák, režisér, maliar a tiež musím uznať, že jeho memoáre z neho robia aj spisovateľa, hoci na tomto poli toho, žiaľ, nenaoral až tak veľa.
Titulok je optimistický, takže aby to bolo vyvážené, začneme od konca a trochu morbídne.
Na hornej časti náhrobného kameňa nášho umelca stojí: FRANTIŠEK KRIŠTOF VESELÝ ZASLÚŽILÝ UMELEC 1903 – 1977. Keď sa na poslednú časť zápisu nepozeráme len ako na čísla, ale aj ako na roky a éru, ktorú ohraničovali, môžeme si povedať – fíha! Veselý sa narodil v monarchii, časť detstva a puberty prežil počas prvej svetovej vojny, zažil vznik Československa a postupné začleňovanie Slovenska do nového štátneho útvaru (ktoré bolo pomalšie a krvavejšie než si bežne predstavujeme), zažil hospodársku krízu, zmätky konca 30. rokov, druhú svetovú vojnu, rôzne štátne zriadenia, režimy, krízy, zmätky, pletky a všetko, na čo si môžeme spomenúť aj nespomenúť. Otázka je – ako? Odpoveď znie – kiežby som vedela. Hoci si ho čiastočne „privlastňujú“ Maďari aj Česi, bol to slovenský umelec. To v praxi znamená, že je o ňom len málo dostupných informácií, keďže jeho život ako umelca a svedka svojej doby nikto nejako extra nespracoval. Neostáva mi nič iné ako dávať dokopy pozbierané kúsočky a ďakovať nebesiam za to, že napísal memoáre (ktoré aj vyšli!), ktoré pokryli jeho život aspoň do konca druhej svetovej vojny!
Vo svojej knihe s názvom Moja cesta s piesňou sa Krištof Veselý venoval prevažne umeleckej činnosti, kolegom a reáliám svojej doby a prostredia, v ktorom žil. Inými slovami, o svojom detstve a živote mimo dosák, ktoré znamenajú svet, a strieborného plátna, toho veľa nenapísal. Uviedol však, že jeho otec (Pavel Veselý) odišiel na zárobky do Ameriky, ale „zabudol“ sa vrátiť. Františkova matka Leopoldína sa s ním na diaľku rozviedla a čoskoro sa vydala za majiteľa továrne na výrobu kvasníc Krištofa, s ktorým odišla do Budapešti. Bez syna. Malý František Veselý teda zostal v Skalici u starých rodičov Kotekovcov. Už odmalička mal rád spev. Chodil do speváckeho zboru, spieval na príležitostných oslavách a v kostolnom chóre. Okrem toho tiež inklinoval k maľovaniu. Bral ho veľmi vážne, dokonca až tak, že sníval o tom, že sa mu bude v budúcnosti venovať profesionálne. V maľovaní ho tiež podporoval profesor skalického gymnázia, ktorý mu sľuboval štúdium na konzervatóriu v Mníchove. Františkova babka však bola rázne proti. Nevedela si predstaviť, že by ho takéto povolanie mohlo uživiť. Keď zohľadníme osudy slovenských výtvarníkov v prvej polovici dvadsiateho storočia, dá sa povedať, že nebola ďaleko od pravdy. A tak urobila všetko pre to, aby jej vnuk nebol „mazač“. Snívala o tom, že raz z neho bude kňaz, ale sny sa snívajú…
František (vtedy ešte len Veselý) prvýkrát vystúpil na divadelné dosky vo svojom rodnom meste v roku 1919. Jeho „krajan“ (zo Skalice) Janko Blaho ochorel a nemohol vystúpiť na predstavení kočovného divadla a bol to práve mladý František, ktorý ho napochytro nahradil. Babka tým však nadšená nebola. Františkov výstup dopadol príšerne a vtipne, čiže dobre – po svojej prvej a poslednej veľkej tréme zožal u Skaličanov úspech. Vo svojom rodnom meste vychodil päť ročníkov gymnázia. Okrem spevu sa tiež venoval hre na hudobných nástrojoch ako bola gitara, či trombón.
Niekedy v tom čase dostal od svojej matky správu o predčasnej smrti jej druhého syna Lexyho. František Veselý sa teda prvýkrát vybral do Maďarska, aby sa zúčastnil pohrebu svojho nevlastného brata. Už vopred dostal avízo, že si ho jeho otčim plánuje adoptovať. Vďaka tomu vyšlo na svetlo sveta meno, ktoré malo o nejaký čas neskôr v stredoeurópskom priestore riadny cveng – František Krištof Veselý, syn dvoch otcov. Kým vystupoval v Maďarsku, bol známy ako Krištof Férenc, no keď sa o niekoľko rokov vrátil na Slovensko, vybavil si na úrade znovuzískanie „veselého“ priezviska.
Po prvej svetovej vojne patrilo Maďarsko k porazeným štátom. V povojnovom období nebolo sveta žiť nikde v Európe, ale v Maďarsku bola bieda určite väčšia ako napr. v prvej ČSR. Krátko po svojom príchode sa František zamestnal ako rančer na jednom statku. O prácu však čoskoro prišiel. Mladý muž sa musel hlboko zamyslieť nad svojou budúcnosťou. Spolu so svojím novým bratrancom zareagoval na inzerát v novinách, v ktorom Fővárosi operett színház (Operetné divadlo hlavného mesta) hľadalo nového speváka do zboru. Nebol síce vyškolený, ale po skúške ho prijali. Do divadla prišiel, pretože v ňom videl východisko z núdze. Ale len čo vošiel medzi kulisy, bol divadelným svetom očarený. Rozhodol sa neopustiť ho. S odstupom času možno hodnotiť jeho rozhodnutie ako správne a všeobecne prospešné. Ako herec a spevák bol nielen nadaný, ale aj disciplinovaný. Priatelia Františkovi poradili, aby začal navštevovať hereckú školu. Vybral si tú najlacnejšiu možnú, no nebol spokojný s jej úrovňou. Napokon sa rozhodol pre Maďarskú hereckú školu, ktorú navštevoval v rokoch 1920 – 23.
V tom čase mali byť aspoň v teórií herci schopný zahrať rôzne žánre. Hoci sa pôvodne Krištof Veselý orientoval prevažne na operetu, musel tiež zvládať činoherné herectvo a to aj v praxi, keďže popri štúdiu hrával v rôznych peštianskych divadlách, hoci len malé úlohy. Aj tu sa však dalo veľa pokaziť. Keď na jednom predstavení ako kuli František niesol nádherný kabát veľkému Sučengovi (slávnemu hercovi Rátkaiovi), potkol sa na schodoch, kabát dokrčil a naškrobený golier dolámal vlastným telom. Takýto kabát (keďže iný nemal) podal veľkej hviezde, ktorú išlo na javisku pred publikom rozhodiť od jedu. Ako na potvoru ešte skôr, než sa Františkova krehká duša zocelila z tohto hrôzostrašného zážitku, bol nútený hrať paródiu na tú istú scénu v miestnom kabaretnom divadle. Celkovo mal „šťastie“. Ešte počas štúdia sadol na lep „anglickému námornému kapitánovi,“ ktorému sa podarilo „zverbovať“ šiestich „budúcich námorných dôstojníkov“. Medzi nimi aj našu romanticko-umeleckú dušu. Rodičia mu horko-ťažko zohnali peniaze na preddavok pre „kapitána“, aby neskôr s hanbou zistil, ako sa veci majú. Po návrate bol bez práce a bez peňazí.
Štúdium na hereckej škole skončil ako dvadsaťročný. Jeho uvádzacia absolventská činoherná postava mu vyslúžila angažmán v segedínskom divadle. Preddavok nedostal. Do Segedína sa dostal vlakom. Cestoval v tretej triede len pre to, že štvrtá nebola. Peniaze, ktoré mal pri sebe stačili maximálne na dvoje poriadne raňajky. V divadle hrával takmer každý deň, či už v činohre, operete, alebo dokonca aj v opere. Avšak ani nadmerné úsilie divadelníkov nemohlo ochrániť v povojnovom období divadlá pred krachom. František si musel nájsť inú štáciu. Tá ho čakala v Debrecíne. Zobral so sebou aj svoju mamu Leopoldínu, ktorá už mala výrazne podlomené zdravie. Miestne klimatické pomery však jej stav ešte zhoršovali. Jej mama sa ponúkla, že sa o Leopoldínu postará. Leopoldína však umrela cestou do Skalice. Telegram so smutnou správou prišiel Františkovi tesne pred predstavením. Okrem emocionálnej krízy prišli zdravotné problémy (hnisavý zápal mandlí, štyri týždne v horúčkach), z ktorých sa dlho spamätával finančne aj zdravotne. Nakoniec sa František rozhodol pre zmenu – úroveň divadla mu nevyhovovala a nechcel tam, tak povediac, zapadnúť prachom. Rozhodol sa pre kočovné divadlo, ktoré mu zabezpečilo množstvo skúseností a zaujímavých zážitkov. Bol to však namáhavý život. Skôr, než sa ním František nechal uštvať, dal mu košom. S kočovaním skončil v roku 1926. Navštívil divadelného agenta a domŕzal doňho až kým nezískal prísľub lepšieho miesta.
To naňho čakalo v Miškolci, kde sa tiež opäť stretol s veľmi známou divadelnou tvárou a hlasom Gizely Szabovej. Keď sa pred rokmi počas študentských čias zoznámili, ona bola vydatá a spolu s manželom sa snažili spríjemniť ťažké začiatky vychádzajúcim hereckým hviezdam. Veselý (v tom čase iba Krištof) sa snažil zakryť svoju chudobu. Veľmi dbal o svoj zovňajšok a garderóbu. Ak nemal peniaze na jej údržbu, požičal si ich a neskôr vrátil. Dialo sa to však na úkor jednej zo základných ľudských potrieb – neustále hladoval. Keď ho teda v tom období niekto pozval na obed či večeru, nebol schopný udržať si dobré spôsoby a na jedlo sa doslova vrhol ako zvieratko. Keď bol opäť schopný slova, vyhlásil, že práve požitá porcia mu stačí na týždeň. V Miškolci už bola Gizela rozvedená. Čoskoro ju s Františkom už nezbližovali len scenáre, ale aj vzájomné sympatie. Kvôli svojmu vzťahu mali v divadle nepríjemnosti, ale určili si priority a ešte v tom istom roku sa vzali.
V roku 1927 sa náhodou (ako často predtým) dostal na dosky Peštianskeho kráľovského operetného divadla. Vybrali si ho ako z núdze cnosť a nesnažili sa to pred ním zakryť. O účinkovaní v takom pompéznom a kvalitnom divadle mohli mnohí herci len snívať. Je teda vcelku logické, že herci v ňom boli považovaní za absolútnu špičku a niektorí z nich boli známi v celom svete. Veselý si však plne uvedomoval, že ľudské kvality niektorých z nich mimoriadne zaostávali za umeleckými. Hoci sa k Františkovi v divadle nesprávali ako k hviezde, už čoskoro si získal priazeň publika.
Opereta bola vo všeobecnosti veľmi vyhľadávaná, ľudia pri nej zabúdali aspoň na chvíľu na starosti spôsobené situáciou vo svete. Bola úspešná v európskych metropolách a populárna aj v Bratislave. Vo všeobecnosti však možno povedať, že jej úroveň po prvej svetovej vojne začala upadať. František nemal rád komerčné „operetky“ bez väčšej umeleckej hodnoty, ktorých úspech sa odvíjal výlučne od známeho hereckého obsadenia a ktoré sa v tom čase vyrábali ako na bežiacom páse. Hoci bol nútený, najmä spočiatku, hrávať aj v podobných kúskoch, potrpel si na kvalitu a to aj napriek tomu, že sám o sebe hovoril, že nemá ktovieaký hlas. Údajne však vedel dobre „švindľovať“.
Veľmi chcel ísť na Slovensko navštíviť babku a zoznámiť ju so svojou ženou. Keď sa mu toto želanie splnilo, opýtal sa Gizely (manželky) ako sa jej páči v Bratislave. Gizke sa Bratislava veľmi páčila, ale keď sa jej opýtal, či by v nej chcela žiť, prišla do rozpakov. V Maďarsku bola divadelná herečka, ale v Československu, a teda v Bratislave, by sa musela svojej sľubne rozbehnutej umeleckej kariéry vzdať. František sa však nevzdával, kul plány, ako by mohla hosťovať, spievať v rozhlase a pod… Bolo jasné, že sa veľmi túži vrátiť domov. Manželka mu dala voľnú ruku. V roku 1931 teda poslal list Jankovi Blahovi (v tom čase sólistovi SND a vyškolenému opernému spevákovi) do Bratislavy. Svojmu dávnemu priateľovi písal o tom, ako sa chce vrátiť na Slovensko. Blaho mu poslal rýchlu a povzbudivú odpoveď. Na miesto riaditeľa SND akurát nastúpil podnikateľ Antonín Drašár, ktorý mal veľkú slabosť pre operety (čo mu neskôr vyčítali mnohí milovníci činohry a opery) a potreboval dobrých spevákov. Veselý teda prišiel na konkurz. On nevedel po česky a Drašár zase po slovensky, rozprávať sa museli po nemecky. Nech je ako chce, dôležité je, že sa dohodli. Drašár mal svojho bonvivána a Krištof Veselý angažmán v Bratislave. Zmluva, ktorú Veselý podpísal s SND bola napísaná zaujímavo. Zaväzovala ho vystupovať v akomkoľvek žánri na celom území Československa v akomkoľvek predstavení, ktoré organizovalo SND.
Drašár sa od roku 1932 stal poradcom pražskej modernej operety vo Varieté. Ako taký bol zodpovedný za predstavenia a výber umelcov. Veselý teda hral v Prahe a každú chvíľu cestoval do Bratislavy, kde narýchlo zaskakoval za chorého kolegu. Pre pracovné nasadenie v divadle nemohol využiť ponuku hrať vo filme s Vlastom Burianom. Druhá takáto možnosť sa mu naskytla v roku 1936. V Bratislave režisér Slavinský hľadal herca do filmu, ktorý mal nakrútiť pre Barrandov. Veselý mu padol do oka ešte skôr, než sa v tejto veci stretli. Vyhovovala mu jeho všestrannosť, teda schopnosť dobre hrať, spievať aj tancovať. Všetky svoje schopnosti František uplatňoval paralelne vo filme aj v divadle.
Mám špeciálnu slabosť pre slovenskú kultúru z prvej polovice 20. storočia a to z viacerých príčin. Ľudia, ktorí odišli z dedín a mestečiek do miest (najmä do Bratislavy) mali chuť niečo dokázať, vytvoriť. Vyvinuli preto najväčšie úsilie. Keďže nemali na čom stavať, museli začať od začiatku, boli teda akými zakladateľmi – „otcami“ (či „matkami“) – nestormi slovenskej kultúry. Museli byť odborníkmi na všetko. Neboli to mechanické stroje, ktoré len plnili pokyny, museli rozmýšľať a učiť sa, angažovali sa do všetkého naplno a aj bez vysokej školy ich život naučil viac, než dnešného človeka skriptá. Drašár posielal Krištofa Veselého (a aj ďalších jeho kolegov) na divadelné predstavenia v okolitých štátoch s tým, že mali vymyslieť ako by sa dali zahrať v podmienkach SND. V sezóne 1936/37 šiel Veselý do Viedne na predstavenie Kráľ s dáždnikom, ktoré malo veľký úspech aj vďaka otáčavému javisku, ktorým SND v tom čase ešte nedisponovalo. Bez neho hrozilo, že predstavenie bude prerušované mnohými pauzami počas presúvania kulís. Hra sa však musela hrať, takže Veselý vymyslel fintu – celá veselohra sa odohrávala pod sukňami obrovitánskej bábiky, kde sa nachádzala malá otáčacia plocha. Na hudobný motív tanečnice „odhalili“ ďalšiu scénu a hra mohla pokračovať. Tento trik mal taký úspech, že ho chceli prevziať tiež viaceré rakúske divadlá. Politické udalosti konca 30. rokov však veselohrám nepriali. Vráťme sa však trošku späť.
Ešte v roku 1933 začala povestná spolupráca medzi Františkom Krištofom Veselým a mladým, začínajúcim a mimoriadne talentovaným (dnes už legendárnym) hudobným skladateľom Gejzom Dusíkom, na ktorého Františka upozornila Gizela. Piesne, ktoré vznikali v tomto období, bývali za mojich ešte mladších čias v učebniciach označené ako „evergreeny“. Umenie Františka Krištofa Veselého v tomto čase bolo zvečnené na gramofónových platniach, na nahrávkach Slovenského rozhlasu, ale aj na filmových kotúčoch… hoci, aj tých mohlo byť o niečo menej, keby Krištof Veselý nemal namakaného anjela strážneho. Pri filmovom nakrúcaní sa herečka Adina Mandlová narýchlo vrátila z bufetu na svoj výstup, uvedomila si však, že má v ruke peňaženku, ktorá by jej mohla prekážať. Poprosila teda galantného Františka, aby jej ju zatiaľ postrážil. František urobil krok… a zrazu tesne za chrbtom začul a zacítil príšerný rámus. Na miesto, kde pred chvíľou stál, totiž spadol zo sedemmetrovej výšky veľký reflektor. Keď opadla prvá vlna zdesenia, Mandlová žartovne poznamenala, že si Krištofa Veselého práve „kúpila“.
Nebola to jediná nepríjemnosť tohto druhu. Počas cesty z Košíc (kde musel napochytro a takmer úplne bez prípravy zastupovať indisponovaného kolegu) do Prahy od únavy tvrdo zaspal vo vlaku, ktorý začal horieť. Našťastie ho naveľa-naveľa zobudil sprievodca. Odvtedy sa Krištof Veselý bál cestovať vlakom… no aj tak sa ním neskôr musel nacestovať až-až. Onedlho, keď v Bratislave prechádzal cez Dunajskú ulicu, ktorú vtedy opravovali, silný vietor, ktorý sa zrazu strhol, mu vmietol do tváre prach a piesok. Nebolo by na tom nič zaujímavé, keby sa mu jedno zrnko nevpichlo priamo do zreničky, kvôli čomu bola nevyhnutná nepríjemná operácia, po ktorej sa mu oko ešte viac zapálilo. Noviny už rozmazávali možnosť, že slovenský bonviván príde o polovicu zraku, no napriek tomu bol ešte ako chorý počas oneskoreného odvodu na vojenskú službu uznaný ako „schopen bez vady“.
Koncom 30. rokov sa manželia Veselí presťahovali do Prahy. František mal čím ďalej, tým viac filmových úloh a navyše sa začlenil do hereckého súboru Švandovho divadla. Naďalej však vystupoval aj v SND. Dňa 23.9.1938, deň pred premiérou Sybily v SND nastala všeobecná mobilizácia a František Krištof Veselý ako vojak sledoval utečencov z druhej strany Dunaja, najmä z Petržalky, ako v húfoch prechádzajú cez most a na chrbtoch, alebo v káričkách prenášajú zvyšky svojich majetkov. Premiéra sa však musela uskutočniť, a to aj napriek tomu, že členovia technického personálu ako aj hudobníci, boli narukovaní. Orchester nakoniec zastúpil dirigent za klavírom.
Situácia v Prahe po mobilizácií bola nepriaznivá pre všetkých. Nastalo rozbitie republiky. Po vyhlásení autonómie Slovenska sa Veselý bál, že ho české obecenstvo ako Slováka vypíska. Takmer pol roka nevystupoval pred divákmi. Drašár, ktorého ako Čecha vykázali zo SND, Veselému dohodol účinkovanie v súbore, ktorý plánoval vytvoriť. Premiéra sa uskutočnila v Komornom divadle dňa 20.3.1938, teda necelý týždeň po vyhlásení samostatnosti Slovenska. Pre istotu mal režisér v talóne iného herca, ktorý mal v prípade núdze Veselého nahradiť (František o tom pred predstavením nevedel). Nebolo to však potrebné, Veselý zožal obrovský úspech. Napätie v obidvoch krajinách sa však stupňovalo. František Krištof Veselý sa musel definitívne rozhodnúť, či prijme české občianstvo a zostane v Česku, alebo či príde na Slovensko, kde mal neprajníkov.
V roku 1940 sa natrvalo vrátil na Slovensko. Prišiel späť ako skúsený divadelný aj filmový herec, ale tiež aj ako jeden z prvých, a zároveň najobľúbenejší interpret slovenskej populárnej tanečnej hudby. Jedna z jeho najznámejších piesní, Dedinka v údolí, prvýkrát odznela v operete Pod cudzou vlajkou, ktorá Veselému zabezpečila veľkolepý návrat na domácu scénu. Ten sa uskutočnil večer 1.5.1940. Aj tentokrát sa v hľadisku nachádzal niekto špeciálny, mal však inú úlohu. Takmer zabudnutú Dusíkovú hru v divadle vytiahli dúfajúc, že si na nej Veselý „vyláme zuby“. V hľadisku s textami v rukách sedeli príslušníci puristickej „zlatej mládeže“, ako ju Veselý nazýval, a dávali pozor na to, ako si pamätá text a najmä na to, ako bude Veselý (Skaličan, ktorý žil dlhé roky v Maďarsku a posledné roky trávil v českom prostredí) vyslovovať náročnejšie výrazy. Ako to už býva, výsledky nesplnili očakávania. „Zlatá mládež“ nemala šancu, pretože Veselý sa okamžite stal miláčikom bratislavského publika.
V Bratislave sa ľudia tvárili, akoby nebola vojna. Keď si porovnáme memoáre umelcov z tej doby, môžeme dôjsť k zaujímavým záverom. Mnohí síce s fašizmom, vojnou a politickým režimom nesúhlasili, no toto všetko vnímali ako niečo abstraktné, teda niečo, čo sa ich bytostne nedotýkalo. Pravda, vnímali krivdy, ktoré sa diali ich niektorým známym. V divadle si to vo veľkom „zlízol“ najmä herec židovského pôvodu dnes známy pod menom Martin Gregor (pôvodne Marcel Guttmann). Jeho príbeh je však na samostatnú kapitolu… Je dôležité uvedomiť si, že Veselý sa vrátil z Protektorátu, kde sa v tej dobe žilo inak. V Bratislave (podotýkam v Bratislave a nie na celom vtedajšom území Slovenska) bolo v podstate všetkého dostatok – napr. jedlo nebolo na prídely, čo bol v tej dobe veľký luxus. Samozrejme sa vcelku často ozývali sirény, ale vždy bol z toho planý poplach.
Ako to už na Slovensku býva zvykom, keď išlo skutočne do tuhého, sirény mlčali. Keď Američania bombardovali Bratislavu, obyvateľov krásavice na Dunaji táto pohroma zastihla nepripravených. Bohužiaľ, odrazilo sa to na počte mŕtvych a ranených. Bombardovanie Bratislavy nebolo len o zrútení „Apolky“. Ľudia prichádzali o životy, o zdravie, o priateľov a o posledné ilúzie o tom, že „ich“ sa vojna netýka. Krištof Veselý si ešte roky opatroval tehlu zo susednej budovy, ktorá mu doslova vletela do bytu. Po tejto katastrofe ľudia opúšťali Bratislavu. Návštevnosť divadla však stúpla – ľudia do divadla chodili zisťovať kto ešte ostal v meste a snažili sa stráviť chvíle so známymi príjemne. Zvyšok Slovenska Veselý pochodil počas estrádnych vystúpení. Niektorí jeho známi v Nitre považovali Bratislavu za nebezpečnú a ponúkali mu, aby si u nich Veselý odložil aspoň cennosti, keď už nie seba. Netušili, že aj ich útočisko zakrátko postihne podobný osud, ako hlavné mesto.
Keď prišli Sovieti oslobodiť Bratislavu, Nemci ju „neodovzdali“ bez boja. Aj Veselý bol svedkom „zbytočných“ úmrtí na sklonku vojny. Po oslobodení sa vrátil do divadla, ktorého činnosť mala byť obnovená. Bolo však potrebné zohnať ďalších rozutekaných umelcov. Bratislava sa, okrem iného, vojakom poďakovala kultúrnymi zážitkami, ktoré mali u nich veľký ohlas. Zbrane zmĺkli, všetci sa tešili, ale nenasledoval rozprávkový koniec. Aspoň nie pre druh umenia a ľudí, ktorých nový divadelný riaditeľ nemal rád.
Andrej Bagar (nový divadelný riaditeľ) vyslovene bojoval za to, aby operetu z budovy SND vysťahovali. Zakrátko operetu vyčlenil z repertoáru. Zároveň však osladil život „pozostalým“. Jozef Budský ponúkol Veselému útočisko v činohre. Krištof Veselý sa však v inom žánri cítil neisto. Preto chcel spočiatku len režírovať, a to konkrétne veselohry. Bagarovi sa nepáčilo, že si Veselý „vyberal“. Hoci napokon súhlasil s tým, že umelec má v prvom rade robiť to, čo mu ide, Krištof Veselý cítil, že jeho účinkovanie v SND sa chýli ku koncu. Preto sa radšej zameral na vytvorenie novej divadelnej scény, kde by bolo miesto pre operetu.
Bolo potrebné nájsť vhodnú budovu. Veselý mal vo výhľade kino Hviezda. Najmä z časových dôvodov však padla voľba väčšiny na Živnodom. Táto nová scéna sa dnes volá… hmm.. no.. Nová scéna! Z „opereťákov“, ktorí „vyleteli“ z SND sa stal základ pre vytvorenie nového spevoherného súboru. Opereta bola vnímaná ako niečo frivolné, buržoázne, nepatričné, ľahké. Veselého názor a aj svetonázor bol trošku iný. Podľa neho ľudia majú starosti dnes, mali ich včera a budú ich mať aj zajtra. V divadle na to majú zabudnúť, majú sa baviť. Faktom je, že on ľudí bavil. Údajne, keď odišiel z javiska, zdalo sa strašne prázdne a ľudia si priali, aby sa vrátil.
Nech je ako chce, swing, kráľ 20. až 40. rokov bol nahradený „proletárskym“ džezom. Vraj. Operety skomponované Gejzom Dusíkom (ale aj staršie kúsky napr. od Oskara Nedbala a Franza Lehára) a piesne v podaní Františka Krištofa Veselého kraľovali aj v ďalšom desaťročí. Umelecký šéf Novej scény bol do roku 1951 Krištof Veselý. Súčasťou súboru hudobnej komédie, neskôr operetného súboru Novej scény, bol v rokoch 1946 – 1964. Za ten čas si zahral aj v niekoľkých slovenských filmoch, bohužiaľ mu však za niekoľko desaťročí slovenskí filmári nedali ani z polovice toľko šancí, ako českí koncom 30. rokov. Keď vo veku 65 rokov odišiel do dôchodku, nadriadení mu údajne sľubovali, že úloh bude mať ešte dosť a že mu zavolajú. Nestalo sa však. A tak príležitostne režíroval aspoň na iných scénach, vystupoval v televíznych programoch a v estrádach. Zrejme poslednýkrát sa pred kamerou objavil v relácií Vtipnejší vyhráva, v roku 1975. V periodiku Náš Dunaj zo dňa 23.9.1976 písali o vystúpení popredných umelcoch spevohry Novej scény, z ktorých najväčší úspech zožal František Krištof Veselý (hoci už nebol zamestnancom).
František Krištof Veselý umrel dňa 13.5.1977 v Bratislave. In memoriam mu v roku 2003 udelili cenu Aurel za celoživotný prínos do kultúry.
Jeho veľkou cnosťou bolo, že sa nehral na niekoho, kým nebol. Netváril sa ako filozof, mysliteľ, učenec a nevyužíval svoju slávu na to, aby ľudí o niečom presviedčal. Snažil sa však žiť v rámci svojej špecifickej životnej filozofie – ten, kto je veselý (s malým „v“) to v živote ďalej dotiahne. Má väčšiu chuť žiť aj pracovať, a tým pádom aj žije plnohodnotnejší a lepší život. Veselý (s veľkým „V“) sa snažil ľuďom globálne dodávať veselosť a tým im pomáhať. Bola to ušľachtilá myšlienka a milý koníček. Bolo však za tým veľa driny a odriekania. Možno aj pre to, a najmä pre povahu, s ktorou prišiel na svet, mu nestúpla do hlavy sláva, ktorá ho obklopovala takmer na každom kroku. Zdalo sa, akoby žil niekde nad ňou. Divadlo bol iný svet, v ktorom žil „iný“ život. Svoju slávu určite vnímal, ale nevtlačila sa mu „do mozgu“, nezmenila jeho ľudskú stránku a neubrala mu na serióznosti a spoľahlivosti. Aspoň tak nejako približne a okolo to hovoria, či hovorili ľudia, ktorí ho poznali.
Život ako príbeh 
Pridaj komentár