Žiaden majiteľ televízora pred ňou nemá šancu ujsť. Filmové adaptácie jej diel sú už niekoľko rokov pravidelnou súčasťou víkendového programu. Teda… dúfam, že som to práve nezakríkla…
Narozdiel od dandyho (človek, ktorý venuje extrémnu pozornosť svojmu zovňajšku a prejavu) Hercula Poirota sa Agatha Christie hrozila verejných prejavov a sama svojim čitateľom, ktorí sa zaujímali o jej život a súkromie, veľa materiálov vedome neposkytla. Ak však čítate tieto riadky, zrejme chcete zistiť, kým bola. Obávam sa, že Vás v tomto prípade sklamem, pretože takú moc nemám. Nebuďte však smutní a radšej si skúste prečítať niečo viac o živote autorky, ktorá počas svojej vyše 50-ročnej kariéry vytvorila také neuveriteľné množstvo záhad.
Agatha Mary Clarissa Millerová uzrela svetlo sveta dňa 15.9.1890 v malebnom prímorskom mestečku Torquay v Devone. Jej matka sa volala Clarissa a spolu so svojou rodinou pochádzala zo Sussexu. Jej otec Frederick Alvah Miller bol Američan, rodák z New Yorku. Manželia Millerovci vytvorili svojim deťom ideálne podmienky pre krásne detstvo vo veľkej vile „Ashfield“ obklopenej obrovskými záhradami, sadmi, o to viac, že Torquay bolo obývané prevažne anglickou vyššou vrstvou, v dôsledku čoho Agatha odmalička nepoznala chudobu, a problémy z nej vyplývajúce. Obklopovali ju ľudia, ktorí ju mali nadovšetko radi. A nielen ľudia. Agathina prvá fotografia pochádza z decembra 1895. Rodičia ju ako päťročnú odfotili s vianočným darčekom – foxteriérom. Na fotke sa síce netvárila nadšene, ale svojho psíka mala veľmi rada.
Súrodencov mala oveľa starších, než bola ona. Konkrétne sestra Margaret bola od Agathy staršia o 11 rokov a brat Louis o 10 rokov. Z toho takmer automaticky vyplýva, že sa stala stredobodom sveta svojej starostlivej a milujúcej matky, pochádzajúcej z viktoriánskej doby, ktorá akoby bola súčasťou úplne iného sveta. Agatha ju opísala ako intuitívnu, kreatívnu a mierne melodramatickú. Táto svojrázna osoba sa rozhodla, že jej dcéra sa do ôsmich rokov nenaučí čítať. Zaujímavý cieľ matke prekazila malá Agatha s perfektnými pozorovacími schopnosťami, ktorej čítanie bolo obľúbenou činnosťou už v štyroch rokoch. Jej detskú fantáziu podnecovali príbehy matky a sestry, ale aj romány určené mladým dámam (ako napr. Malé ženy). S radosťou si tiež krátila čas čítaním amerických detektívok. Okrem toho mala slabosť pre poéziu, a hoci bola dieťa, sama už stihla „spáchať“ zopár básní. O neustále rozširovanie rodinnej knižnice sa neúnavne staral Agathin otec, ktorý bol inak skôr „statický“ typ. Keď mala Agatha 11 rokov, jej otec Frederick Miller umrel. Táto smutná skutočnosť mala, okrem iného, za následok finančné ťažkosti rodiny. Neskôr sa v Agathiných románoch a poviedkach často objavovala mamona ako motív vraždy. V predpubertálnom veku sa prvýkrát stretla s chudobou. Po otcovej smrti však prišli ďalšie zmeny: Agatha išla prvýkrát do školy najskôr v Torquay a o rok neskôr sa presťahovala do Paríža, kde sa venovala štúdiu hudby a spevu. Až v tomto období začala tráviť čas so svojimi rovesníkmi.
Keď mala Agatha osemnásť rokov, spomedzi všetkých jej záľub prevládol záujem o detektívky, ktoré sama začala písať. So svojimi prvými poviedkami však neuspela. Napriek tomu neprestala. Nemala však ambíciu živiť sa perom. Žila v Belle Époque a ako väčšina jej vrstovníčok (čo sa týka pohlavia aj spoločenského postavenia) dúfala, že sa dobre vydá za šarmantného pána a prežije s ním spokojný život, aký mali jej rodičia.
Po dosiahnutí plnoletosti sa stala súčasťou rušného spoločenského života v Torquay a čoskoro sa zasnúbila so všeobecne akceptovaným pánom z vhodnej rodiny. Treba podotknúť, že dovtedy nemala núdzu o nápadníkov a ani po zasnúbení to zrejme nebolo úplne inak. Hoci bola zadaná, nemohla ostať chladná voči konkrétnemu driečnemu švihákovi, ktorý bol zrejme tŕňom v oku nejedného dobre vychovaného a slušného (aspoň navonok) viktoriánskeho chlapca. Tým pánom nebol nik iný ako pilot kráľovského letectva Archibald (Archie) Christie, s ktorým sa zoznámila na tanečnom večierku. Keď ju zbadal, Archiemu nechýbala smelosť. Jednoducho k nej prišiel, požiadal ju o tanec, potom o ďalší, až úplne zaplnil miesto v jej tanečnom poriadku aj v srdci. 
Agathe nevadilo, že správanie jej vyvoleného bolo možné označiť za škandalózne. Po vytrvalom dvorení došlo k ďalším zásnubám. Agathina matka však nebola nadšená z potenciálneho zaťa. Bol nemajetný člen nemajetnej rodiny. To však nebol jediný dôvod jej averzie. Niečo jej na Archiem jednoducho nesedelo. Zaľúbená Agatha však nedbala na názor svojej matky. Vyskytla sa však ďalšia prekážka, ktorú nemohol ignorovať asi nikto. Vypukla prvá svetová vojna.
Oddiel RAF (kráľovské letectvo), ktorého súčasťou bol Archie Christie, vstúpil do boja medzi prvými. Dňa 12.8.1914 sa preplavil na front do Francúzska. Každý deň mohol byť jeho posledný. Každý štvrtý pilot padol. 
Agatha si uvedomovala, že je vysoká pravdepodobnosť, že Archie umrie. Istú dobu takmer denne spoznávala v zozname mien padlých vojakov svojich známych. Archie bol však mimoriadne schopný pilot, ktorého strážila Šťastena. Pred Vianocami v roku 1914 dostal nečakanú dovolenku. Krátky čas bez boja sa rozhodol stráviť so svojou snúbenicou, s ktorou sa na štedrý deň tajne zosobášil. Ich medové týždne trvali tri dni. Potom sa Archie vrátil na front a Agatha Christie sa rozhodla byť užitočná ako dobrovoľná sestra. Pracovala v novovzniknutej nemocnici vo svojom rodnom meste a podľa všetkého bola veľmi dobrou posilou. Bezstarostné dievča sa stalo svedkom najväčšej vojnovej hrôzy, akú si svet dovtedy nevedel predstaviť. Ani my dnes nedokážeme pochopiť čo sa vtedy dialo. Aj napriek filmom, knihám, prípadne vlastným skúsenostiam by sme sa po nemocniciach z tých čias prechádzali ako Alica v krajine zázrakov a mnohí z nás by sa snažili nezblázniť. Prvá svetová vojna podnietila masový rozvoj plastickej chirurgie, protetiky a dokonca aj psychiatrie a psychológie.
Mladým vojakom chýbali končatiny, časti tvárí, predstavitelia „silnejšieho pohlavia“ plakali zo sna. Dá sa povedať, že na front odchádzali ľudia a prichádzali torzá, či už vo fyzickej, alebo psychickej podobe.
V roku 1916 Agatha Christie nastúpila do novootvorenej výdajne liekov. Bola to precízna robota, ktorá vyžadovala znalosti z oblasti medicíny. Mimo práce sa venovala literárnej tvorbe, v ktorej začala využívať svoje znalosti o jedoch. Pomaly sa stávala Agathou, akú poznáme. Postupne si brúsila štýl a metodológiu. Samé o sebe by však nemali význam. Potrebovala toho správneho detektíva. Vložila ho do rukopisu, ktorý začala písať ako dvadsaťjeden ročná. Bol múdry, prefíkaný, svedomitý, všímal si každú maličkosť. Postupne zbieral časti mozaiky až z nej na konci vytvoril obraz v podobe rozuzlenia kriminálnej zápletky. Musel byť však výnimočný – originálny.
Prvá svetová vojna vyhnala z Begicka stovky tisíc utečencov. Značná časť z nich zakotvila v južnom Anglicku. Vo výdajni liekov s nimi Agatha prichádzala do styku. Boli veľmi neanglickí, mali vycibrené spôsoby a dbali o svoj zovňajšok. Primyslime si malú zavalitú postavu, hlavu v tvare vajca, slabosť pre párové čísla a hrany, záľubu v skladaní, chorobnú poriadkumilovnosť, mimoriadne výkonné sivé bunky, morálny kompas, teatrálnosť, samoľúbosť… a máme tu Hercula Poirota. Je možné, že v postojoch, názoroch a činnosti Poirota Agatha Christie toho o sebe prezradila viac, než vo svojich memoároch. Mala silnú morálku, verila v (alebo aspoň presadzovala) spravodlivosť a ohľaduplnosť pre všetkých bez ohľadu na spoločenské postavenie, národnosť, vek, svetonázor či pohlavie. Preto ju obľubovalo široké spektrum čitateľov zo všetkých možných spoločenských skupín.
Svoj prvý detektívny román s Poirotom poslala vydavateľstvám v roku 1918. Kým jej prišla odpoveď, skončila sa vojna. Archie sa vrátil z frontu a začal pracovať na Ministerstve letectva v Londýne. Dvadsaťdeväťročná Agatha čoskoro otehotnela. Svoje jediné dieťa, Rosalind Margaret Christie porodila v auguste 1919. Agatha konečne viedla rodinný život o akom snívala. Na svoj rukopis celkom zabudla. Odpoveď jej však prišla. Čoskoro uzrela svetlo sveta Záhada na zámku Styles. Tešila sa všeobecnej obľúbenosti medzi čitateľmi aj medzi kritikmi. Pre veľký úspech uzavrela so svojím vydavateľom zmluvu na ďalších päť kníh. Svojou rastúcou kariérou prekročila hranicu manželky a matky. V roku 1922 prešla hranicami Spojeného kráľovstva aj Európy, keď sa spolu s Archiem vydala na cestu okolo sveta. Ich trojročná dcéra ostala doma – starala sa o ňu Agathina matka a sestra. V tej dobe bolo bežné uprednostňovať potreby manžela pred potrebami detí. Navyše, na túto cestu sa mimoriadne tešila.
Agathe sa už nepodarilo nadviazať dôverný vzťah so svojou dcérou. Ako spisovateľke sa jej darilo neporovnateľne lepšie, než ako matke. V rokoch 1922 – 1925 vydala päť kníh. Mimoriadny zlom však nastal v roku 1926. V detektívnom románe Vražda Rogera Ackroyda prekročila hranice „slušnosti“ autora detektívok. Dôležité pravidlo Detektívneho klubu (ktorého bola Agatha členkou) bolo, že autor musí byť voči svojmu čitateľovi „férový“. Mnohí teda považovali za vyslovene neakceptovateľné, ak bol vrahom rozprávač (mrzí ma, že som prezradila zápletku). Poirot však nakoniec svojho „asistenta“ a priateľa odhalil, čím uspokojil fanúšikov autorky. Búrlivá reakcia na Agathinu „nedisciplinovanosť“ jej len pridala na sláve, uznaní a majetku. Zdalo sa, že jej k šťastiu takmer nič nemôže chýbať. Svoju pozornosť venovala knihám a postupne začala zanedbávať Archieho, ktorý sa dal… na golf. Napätie, ktoré vládlo medzi manželmi postupne prerástlo do krízy.
Dňa 5.8.1926 umrela Agathina matka. Bola to pre ňu veľká tragédia. Archie vtedy pracoval v zahraničí. Agatha sa s dcérou vrátila do Torquay, aby zariadila pohreb a ďalšie záležitosti. Hoci sa už vrátil do Anglicka, Archie nešiel podporiť svoju ženu. Uprednostňoval golf. Čoskoro sa Agathe priznal, že sa zaľúbil do inej ženy, 26-ročnej Nancy Neelovej, s ktorou sa zoznámil pri golfe. V septembri roku 1926 navrhol Agathe rozvod. Bola to pre ňu obrovská rana. Prosila, aby ju neopúšťal. Onedlho však musela sama pred sebou priznať, že ich manželstvo skončilo. So svojím poznaním sa vyrovnala mimoriadne svojsky.
Dňa 3.10.1926, ešte presnejšie v piatok, Agatha Christie celý deň čakala, či sa jej muž vráti domov. Nedočkala sa ho. Keď po tom, čo Rosalind odišla spať, Archie stále neprichádzal, Agatha odišla z domu a neostalo po nej ani stopy. Na šiesty deň dostala fantázia novinárov zelenú. Objavili sa najrôznejšie teórie ohľadom zmiznutia svetoznámej autorky detektívok. Zavraždil ju niekto? Zavraždil ju Archie? Bol to únos? Útek? Samovražda? Na desiaty deň prečesávali okolie jej domu tisícky ľudí. Necelých 25 km od domu polícia našla jej auto. Niekto dal do zlatníctva v Londýne opraviť jej prsteň. Dvanásty deň všetko rozlúskol… či vlastne… nie tak celkom. K Archiemu sa dostali nejaké informácie, pod vplyvom ktorých nasadol do auta a vybral sa do hotela Swan Hydropathic v kúpeľnom mestečku Harrogate vzdialeného vyše 300 km. Svoju ženu našiel v hoteli (kde sa mimochodom zapísala ako pani Teresa Neelová, t. j. zvolila si priezvisko manželovej milenky) pokojnú, rezervovanú a elegantne oblečenú. Správala sa, akoby sa nič zvláštne nestalo. Údajne sa na nič nepamätala a nebola v stave čokoľvek vysvetľovať. 
Čo sa týka médií, celú aféru musel vysvetľovať Archie. Nepochyboval o identite svojej ženy. Podľa jeho slov však trpela amnéziou. Nevedela kto je, nespoznávala ani jeho, nepamätala si čo sa vlastne stalo a prečo sa nachádza v Harrogate. Tieto informácie však nenasýtili nijakú zvedavú dušu. Čo sa v skutočnosti stalo, ostane bohužiaľ asi navždy záhadou, ktorú Agatha nikdy oficiálne a asi ani neoficiálne neobjasnila. Možností je viacero: z domu mohla odísť, aby sledovala Archieho a jeho milenku. Mohla opustiť svoj dom s úmyslom spáchať samovraždu. Zlé jazyky zašli ešte ďalej – chcela spáchať samovraždu tak, aby to vyzeralo ako vražda, z ktorej mali obviniť Archieho. Po tom, čo zistila, že sa nedokáže zabiť, jednoducho ušla, pričom chcela, aby z jej zmiznutia obvinili Archieho, veď ako sama neraz napísala – (teraz parafrázujem) keď sa niečo stane manželke, prvý podozrivý je manžel. Ale ako som už spomenula, záhada ostala záhadou. Možno ani jedna z najpopulárnejších teórií nie je správna. Agatha ťažko niesla verejné klebetenie ohľadom jej zrútenia. Smrť matky a rozvod – to sú dve veľké facky. Priemernému človeku by robilo problém rozchodiť každú zvlášť, nieto ešte obe naraz. Dajme radšej záhade pokoj a pohnime sa ďalej rovnako, ako to urobila Agatha.
Po rozvode Agatha prišla o manžela – živiteľa rodiny. Písanie detektívok sa malo stať jej živobytím. Nastal však problém. Dostala autorský blok, čo bola ďalšia (tretia) životná facka v pomerne krátkej dobe. Takže v skratke: matka, s ktorou si rozumela ako s nikým iným zomrela, milovaný manžel ju opustil, vzťah s dcérou nemala ideálny a čo sa financií týka – plávala v nich asi tak ako ryba na suchu. Nezadusila sa vďaka dvom románom, ktoré napísala „z donútenia“ a považovala ich za to najhoršie čo v živote napísala. Išlo o Veľkú štvorku a Záhadu modrého vlaku. Čo sa týka Záhady modrého vlaku, dovolím si ostro protestovať a vrelo Vám ju odporúčam. Každopádne jej písanie a následný čitateľský úspech pomohli Agathe začať úplne odznova.
Ako 38-ročná vycestovala bez doprovodu (na tú dobu a vlastne aj na dnešnú mimoriadne odvážne) do Mezopotámie (dn. Irak) Orient Expresom (áno, preto tá kniha, áno, preto tie filmy…). Svoju 10-ročnú dcéru opäť nechala doma u príbuzných. Cestovanie sa jej mimoriadne zapáčilo a o dva roky neskôr túto cestu zopakovala, tentokrát však s trvalými následkami v podobe jej druhého manžela, archeológa Maxa Mallowana. Agatha bola so svojím výberom maximálne spokojná. Podľa nej je archeológ ideálny manžel, lebo čím je žena staršia, tým je preňho príťažlivejšia. Veľmi zlomyseľný človek (ktorým ja rozhodne nie som) by mohol povedať, že Agatha bola ako vykopávka pre Mallowana mimoriadne príťažlivá už pri ich prvom stretnutí na nálezisku v Ur – Mallowan mal 26 rokov a Agatha 40. Veľmi rýchlo si začali rozumieť. Po návrate do Anglicka Agatha Maxovi písala dlhé listy. Zosobášili sa niekoľko mesiacov po zoznámení, na neveľkú radosť Agathinej pubertálnej dcéry Rosalind.
Tentokrát sa Agatha rozhodla vyvarovať „chýb“ z prvého manželstva, t. j. urobila všetko pre to, aby bola svojmu mužovi stále po boku. Neznamená to, že sa premenila na stíhačku, len sa rozhodla využiť svoje možnosti. Začala navštevovať kurzy keramiky a fotografovania, vďaka čomu mohla pomáhať Maxovi v práci. 
Prešla s ním takmer celý svet. Zbožňovala dobrodružstvo a mala rada miestnych ľudí. Kým niektorí boháči žijúci vo svojich sídlach boli pre ňu nudní, bežní Arabi jej pripadali ako milí, veľmi vtipní ľudia užívajúci si život. Život manželky archeológa ju síce napĺňal, ale občas prišla aj kríza. Napr. počas expedície v Tell Braku, keď sa k nim pridala aj jej 19-ročná dcéra Rosalind, mala krízu spôsobenú únavou, zlou hygienou a hmyzom. Musela odísť do Allepa, kde Rosalind Maxa privítala so spokojnou povýšenosťou nezafúľaného človeka. Napriek tomu si Agatha svoj pobyt mimo Anglicka, ktoré pre ňu znamenalo aj zhon, pozornosť a pracovné záväzky, mimoriadne užívala. Zároveň boli pre ňu ako pre autorku archeologické expedície mimoriadne inšpirujúce, či už si vezmeme nezabudnuteľnú Smrť na Níle, Vraždu v Mezopotámii alebo román Nakoniec príde smrť, ktorý sa odohráva v starovekom Egypte cca. v roku 3000 p.n.l. Pri tvorbe románu ju inšpirovali listy v Tébach nájdené v roku 1921. Tieto opisovali svoju dobu. Agatha ich využila, aby jej príbeh pôsobil reálne a úryvky listov v niektorých prípadoch použila ako slová postáv. Jej diela slávili úspech a konečne bola šťastná. Idylický život však opäť prerušila svetová vojna.
Agatha opäť začala pracovať vo výdajni liekov v Torquay. Sídlo Greenway (nachádzajúce sa cca. 16 km od Torquay), ktoré si kúpila s Maxom v roku 1938 však zabrala armáda, a tak manželom neostávalo nič iné ako sa presťahovať do Londýna. Zhodou okolností, aj Max, ako predtým Archie, pracoval na Ministerstve letectva. Nie však ako pilot, ale ako arabčinár. Neskôr ho ministerstvo vyslalo na Blízky východ a do severnej Afriky. Agatha sa s danou situáciou vysporiadala ako bojovníčka. Nastúpila ako dobrovoľníčka v univerzitnej nemocnici. Keď nepracovala, písala. Uvedomovala si, že môže kedykoľvek umrieť, a tak predbežne ukončila príbeh Hercula Poirota románom Opona, ktorý však vyšiel až v roku 1975. Fantázia je zadarmo a funguje stále, či už to chceme, alebo nie. V prípade tvorivého ducha Agathy Christie toto platí niekoľkonásobne. Nemocnica bola pre ňu zdrojom inšpirácie a nových príbehov. Okrem toho si zdokonalila predošlé vedomosti o jedoch. Počas vojny tiež rozvila postavu, ktorú prvýkrát spomenula v roku 1926/27 a naplno uviedla románom Vražda na fare v roku 1930 – slečnu Jane Marpleovú, ktorá pre Agathu predstavovala únik pred Poirotom. Ten jej totiž začal po dvadsiatich rokoch píliť nervy. Milá, skromná a neobyčajne bystrá viktoriánska starenka s dobrým nosom na ľudí v Agathe prebúdzala spomienky na starú mamu, ktorou sa pri písaní „marpleoviek“ inšpirovala. Slečna Marpleová (objavila sa v 12-tich románoch a 20-tich poviedkach) však nebola Poirotovou konkurenciou. Žili paralelne a obaja sa tešili rovnakej obľube.
Po vojne sa Agatha vrátila do Greenway, kde pokračovala v literárnej tvorbe. Do roku 1950 sa predalo až 50 miliónov výtlačkov jej kníh v celom svete. Naďalej si však strážila svoje súkromie. V tomto období tvorba kráľovnej detektívky prenikla aj na dosky, ktoré znamenajú svet. Hra Pasca na myši, ktorú napísala pre kráľovnú Máriu, mala premiéru dňa 6.10.1952 a stala sa najdlhšie hranou hrou v dejinách divadla. Od kráľovnej Alžbety II. v roku 1971 získala Rád britského impéria. V rokoch 1957 – 76 bola prezidentkou Detektívneho klubu. V 60. rokoch prerazila aj do Holywoodu. Nebola však nadšená výsledkami. Žiaden z filmov nakrútených počas jej života neodzrkadľoval autorkine predstavy.
Ako to už býva, roky nepribúdali len v kalendári. Agatha Christie ako 77-ročná naposledy sprevádzala svojho manžela na expedícii na Strednom východe. Knihy písala už v pomalšom tempe a jej zdravotný stav sa zhoršoval. Rosalind vydala v roku 1975 v mene svojej matky román Opona (pre vysvetlenie, Agatha jej venovala rukopis ešte počas vojny), v ktorom umrel Poirot. Agatha Christie umrela dňa 12.1.1976. Večer toho istého dňa stlmili všetky divadlá na West End na jej pamiatku svetlá. Po jej smrti boli vydané ďalšie štyri ňou napísané knihy, vrátane autobiografie, na ktorú čitatelia čakali celé desaťročia. Agatha ju písala tajne. Nechcela, aby sa dostala k čitateľom, kým žila. V podstate však spísala len zoznam udalostí a dátumov. Svoje emócie a najväčšie tajomstvá si Agatha Christie vzala do hrobu. Týmto sa však príbeh nekončí.
Už v 30. rokoch sa v literárnom svete objavila Mary Westmacottová. Dokopy vydala šesť románov s romanticko-tragickou tematikou. Písala o nešťastne zaľúbených nesmelých ženách, ktoré museli začať odznova. Mnohé z nich prežili hrôzy prvej svetovej vojny. Niektoré mali pevné puto so svojou dcérou, ktoré v dcérinom pubertálnom veku narušila matkina druhá veľká láska. Tieto knihy nemávali šťastný koniec a ich autorku nik nepoznal. Hoci v roku 1949 odhalili Westmacottovú ako pseudonym autorky detektívok, Agatha Christie pod ním neprestala tvoriť. Mary Westmacottová bola skrytou tvárou Agathy Christie, ktorá pod svojím menom napísala 66 detektívnych románov a 14 zbierok poviedok. Jej diela boli preložené do vyše 100 jazykov. Je najprekladanejším autorom vôbec a v predaji kníh ju predbehla len Biblia a William Shakespeare.
Život ako príbeh 
Pridaj komentár